Marana Tha › Články › Vianoce

Vianoce

Do týchto vianočných dní všetkým návštevníkom našej stránky a členom spoločenstva Maranatha prajeme veľa pokoja, radosti a lásky a nekonečené Božie požehnanie vo všetkých oblastiach života v Novom roku 2012!
sr. Helena a kolégium spoločenstva Marana tha!

Vianoce sú pre nás sviatkami, počas ktorých prežívame nádheru Božej lásky.
Ako sme sa k sláveniu Vianoc v dnešnej podobe počas dvojtisícročnej histórie Cirkvi dopracovali,sa môžeme viac dozvedieť v článku, ktorý prikladáme. My, ako sestry františkánky to silne prežívame, nakoľko sv. František túžil hlboko prežiť Vtelenie Pána Ježiša a tak šiel sláviť do jaskyne v Grecciu prvú polnočnú svätú omšu v dejinách.Tí, ktorí s nami zdieľate prežívanie viery a zúčastňujete sa na mnohých stretnutiach s nami, načerpajte trochu aj z františkánskej spirituality, ktorá je stále aktuálna a dáva vysvetlenie toho, čo robíme na Vianoce a často si ani neuvedomujeme prečo je to tak...

O TRADÍCII BETLEHEMSKÝCH JASIEĽ

Narodenie Božieho Syna ako malého bezbranného dieťatka je udalosťou, ktorá kresťanov všetkých generácií napĺňa dojatím a pobáda k zamysleniu sa nad nádherou Božích ciest, ktorými Stvoriteľ k sebe privádza svoje stvorenie. Úcta k tajomstvu vtelenia v sebe prirodzene zahŕňa aj úctu ku všetkému, čo je s týmto historickým faktom spojené.

Nie div, že už od počiatku sa zvlášť uctievaným miestom kresťanstva stala betlehemská jaskyňa, práve v ktorej podľa tradície prišiel na svet dlho očakávaný Mesiáš, Ježiš Kristus. Už v 4. stor. sv. Helena, matka cisára Konštantína, dala postaviť nad jaskyňou narodenia Pána baziliku. Tá bola okolo r. 540 na príkaz cisára Justiniána opravená a v podstate vo svojej pôvodnej podobe stojí dodnes a je tak očitým svedkom zástupov pútnikov, ktorí

sem aj napriek mnohým ťažkostiam po stáročia prichádzajú. Aj motívy jasličiek na mnohých rímskych sarkofágoch zo 4. a 5. stor. svedčia o úcte k tajomstvu vtelenia u kresťanov už od prvých storočí. Od 6. stor. si vo zvláštnej kaplnke baziliky Panny Márie Väčšej v Ríme kresťania uctievali jasličky, o ktorých boli presvedčení, že sú autentické.

Avšak skutočný rozkvet úcty k betlehemským jasličkám nastal až v 13. storočí vďaka sv. Františkovi a jeho fascinácii pokorou Pána, ktorá sa prejavila nielen v tom, že ako Boh sa uponížil a prijal na seba ľudskú prirodzenosť, ba čo viac, narodil sa v tak úbohých podmienkach, keďže sa preňho nenašlo miesto v hostinci. Františkovi bolo dopriate, že mohol navštíviť Svätú Zem a pravdepodobne navštívil aj baziliku Narodenia Pána. Túžil, aby každý človek, hľadiac na chudobu betlehemskej maštale, mohol celým svojím srdcom, celou svojou dušou, mysľou i telom pocítiť posvätnosť chvíle príchodu Spasiteľa na zem. Veľmi dobre vedel, že Boh si zvyčajne vyberá to, čo je skromné a nenápadné, aby sa o to výraznejšie prejavila jeho neobmedzená moc.

Z opisu br. Tomáša z Celano, Františkovho súčasníka, sa dozvedáme, že sv. František v r.1223 (tri roky pred svojou smrťou), 15 dní pred sviatkom Narodenia Pána požiadal istého šľachtica Jána, aby pripravil na vrchu Greccio drevené jasličky, ku ktorým mal priviazať vola, osla a postaviť oltár, na ktorom sa v noci narodenia bude slúžiť sv. omša. Dal zvolať mnohých bratov a ľudí zo širokého okolia, aby spoločne oslávili príchod Pána. Sv. omšu slúžil jeden z kňazov a sv. František, ktorý bol diakonom, spieval evanjelium a potom s veľkým zápalom ducha hovoril o narodení chudobného kráľa v malom mestečku Betlehem. Často keď chcel Krista nazvať „Ježiš", nazýval ho „Dieťatko z Betlehema". Dojatie z tejto slávnosti bolo tak veľké, že seno z jasieľ si ľudia s veľkou úctou odložili a dávali ho chorým zvieratám, ktoré po zjedení kúska tohto sena boli uzdravené. Údajne aj ženy, ktoré trpeli na ťažký a dlhý pôrod, keď si ľahli na kúsok tohto sena, rodili ľahko. Neprekvapuje nás preto, že na mieste, kde stáli jasle, bol čoskoro postavený kostol. Tento Františkov prejav nábožnosti bol jeho spolubratom veľmi blízky, pretože František im vždy vštepoval do sŕdc ani nie tak túžbu po vedomostiach, či náboženskom vzdelaní, čo skôr po osobnom prežívaní prítomnosti Krista v každodennom živote. Nadšenie bratov i ostatných ľudí z takto prežitej oslavy tajomstva betlehemskej noci sa rýchlo šírilo nielen v Taliansku, ale aj všade tam, kde prichádzali bratia. Keďže Panna Mária putovala do Betlehema v požehnanom stave, je veľmi pravdepodobné, že išla na oslíkovi, čo bol v tých časoch bežný dopravný prostriedok aj u chudobných ľudí. Tým, že František dal k jasliam priviazať vola a osla, betlehemská jaskyňa nadobudla skôr charakter  maštale, a táto tradícia bola všeobecne prijatá.

Betlehemy sa stavali na námestiach i v kostoloch a postupne boli obohacované aj o iné postavy z evanjelií - predovšetkým o pastierov a mudrcov, resp. kráľov. Neskôr k nim pribúdali aj predstavitelia jednotlivých národov, rôzne stavy a cechy, aby tak prejavili svoju vieru a úctu k Dieťatku z Betlehema. Pravdepodobne až od 18. stor. po zavedení reforiem cisára Jozefa II., ktorý v Rakúsko - Uhorsku zakázal predstavovanie betlehemov v kostoloch, si ich ľudia začali robiť aj doma.

Doprajme si počas vianočných sviatkov čas na modlitbu pri betlehemských jasličkách a kontempláciu Božej lásky, ktorá nám dala svojho milovaného Syna, dovoľme, aby Božia milosť vstúpila aj do nášho srdca a do našich príbytkov, aby sa aj v nás uskutočnila túžba sv. Františka po tom, aby každý človek, ba celé stvorenie s radosťou a nadšením vítalo svojho Spasiteľa, darcu pokoja. František chcel, aby sa v tento deň rozsýpalo po cestách zrno, aby aj nebeské vtáky mali v tento deň hojnosť pokrmu. Doprajme teda aj my našim blížnym i všetkému, čo je okolo nás, aby mohli pocítiť prebývanie milosrdnej lásky v našich dušiach.

Prevzaté: www.minoriti.sk